Hora je ako rozprávka. Pripomína rozprávku. Kdesi povyše je cesta. Vidno na nej stopy po voze. Alebo po vozoch. Ktovie koľko ich tade prešlo. Brázdy na pokožke zeme. Keď som v hore, mával som pocit rozprávky, v ktorej vládne spravodlivosť.
Dieťa sedí na zemi bez trávy. Je v hĺbke zeme. Všade je hora. Chce sa narodiť, ako mu káže nejaký podivný zákon. Tak teda žiť, to je rozkaz. Niet však matky. Jeho matka hovorí, nebude žiť… Nechcem. Hovorí dieťa. Hovorí matka. Zhodli sa, riešenia však niet. Zhodli sa. Lepšie je teda zomrieť, ako sa narodiť a vedieť, že život mu nebol súdený. Ostáva požiadať zem, aby sa mu podľa všetkých pohánských vymyslenín stala matkou. Alebo hora podľa slovenských klasikov.
Som had. Slnko ma blaží. Vyliezam. A ako sa dvíha tráva, mne sa lepšie plazí. Uštipnem. Ťahám sa po zemi, ako mi prikazuje osud, plaziť sa.
Dobrý poľovník nezabil dieťa, ako mu nakázali. Zaniesol ho do hory. Ak má žiť, nech žije. Ak nie, veď už dajako zíde zo sveta. Možno len včera večer čítal Oidipa. Alebo Muchy (Les Mouches) od Sartra. Jean Paul. No a ako lepšie dať zmysel umeleckým dielam, ak nie takto.
Boží Duch sa vznáša nad horou. Nad dieťaťom. Je tvorené. Tvoríš snáď mŕtve deti, Pane?
Zvliekam kožu. Na hada sa to patrí. Do akej miery sa celkom prírodným spôsobom dá vymeniť komponenty bytia. Je to zaujímavá metamorfóza. Naprogramovaný prírodný cyklus zmeny v čase.
Moja duša je bludisko. Rád by som ťa vzal na prechádzku vyprahnutými galériami tej duše. Odľahlými halami, s gotickou klenbou, romanskou strohosťou. Budem sa plaziť po duši. Ale ty sa brániš. Chcem ťa zobrať za ruku. Ty máš iné predstavy. Ty nejdeš. Ty nekráčaš.
Kierkegard ma vlastne celkom povzbudil. Je niekoľko rovín. Doslova platforiem života. Na úrovni vegetatívnej malosti. Senzitivizmus, ktorý imituje. Úroveň ducha, ale kde je úroveň duše. Možno mať úroveň duše a nemať úroveň ducha? Všetko sa zrúti, iba Boh zostane. Ako sa tu dá prežiť. Za akú cenu? Kde?
Je dobré, ak niekto tuší, že Ježiš je tak základná hodnota, a že život bez nej nie je priamo sám sebou. Lebo pre Teba sme…..
Keď je pekne, je to nečas. Len prechod do vyššieho stupňa bytia v duši má zmysel. Všetko ostatné je podkopávanie. Ja to práca s uholným kameňom. Moje predstavy pohľadmi môjho ducha strácajú plastičnosť, ktorú pred pár rokmi získali. Alebo som si to aspoň myslel. Obrazy sa vytratili po tom, ako som popísal rozvrat. Anjela s mečom. Johanka z Arku tiež prechádzala rôznymi fázami komunikácie s hlasmi. Zatiaľ však naďalej verím, že má zmysel popisovať empíriu.
Treba si predstaviť krásnu horu. Vznešenú. To je moja rodná účasť na planéte. Krásne hory pod Poľanou.
Občas cítim príliv energie. Možnú sinergiu s priebežnými udalosťami najbližších miest. Myslím, že Kierkegard mi to pekne definoval. A rovnako ma v tom fascinovalo svedectvo o Kolakovičovi. Neuveriteľné v tejto proviniencii! Naozaj tak predbehnúť dobu, možno o stovky rokov…. keď tak hľadím. Kolakovič nepovedal, že kráľ je nahý. On ho obliekal, kým boľa vôľa.
Možno treba predefinovať, čo je to hapyand. Možno je oveľa relatívnejší. Celá súvaha nie je bez Ducha. Osciluje po ňom. Nie inak. Odvrátiť pohľad od seba je veľmi ťažké. Ježiš je podstata celej plochy, kde sa vôbec dá plaziť. A pravdaže štípať, hrýzť.
zvuková podoba textu:
+