Obzrel som sa za chrbát. Vietor pusto fučal. Sloboda je často prázdna. Je prázdna bez Teba. Natiahol som ruku, keď prídeš, dotkneš sa jej. Tvoj dotyk nechladí. A kopec sa zmení na palác. Nebudem nikam hľadieť, len do Tvojich očí. Budem sa krútiť okolo Teba, ale Tvoje oči neopustím. Budem hladiť Tvoju ruku, lebo je mäkká. Lebo rozpráva príbeh môjho nového života. Všetko sa stratilo. Všetko je preč. Sú len Tvoje oči a vesmír.
Aj po nás vyrastú stromy, nasypú sa kopce novej hrôzy a fantázia architekta sa rozozvučí vo farbách, ale tieto stromy omotá náš príbeh. Už sa nikdy nestratí. Na malej planéte, kde som omylom, uprostred vesmírneho všetkého hviezdneho a prázdneho, kde som s Tebou.
Vyjadruje Ťa tá veľkosť a Ty ju završuješ. Všetko vo všetkom.
Možno je viac baní ako kopcov nad nimi.
Po každom vzlete sa vracia telo do bane. Ešte stále je, prihlási sa ako každý dočasný prístroj na ihlách vedomia. Telo vie svoje, duša vie svoje, len duch sa zmieta ako šialenec v kŕči. Kričí na svoje deti, na svojich rodičov. Ale tí nie sú schopní dnes reagovať.
Jesť hlinu, tú pod zemou, niekde sa raz nájde priechod. Jeme a hryzieme, kamienky zabiehajú do štrbín unavených zubov. Si zo zeme a vrastáš do nej, si jej plný. Z raja sme sa priepastne prepadli do takej hniloby, že toto tu je absolútne prirodzený dôsledok. Sme ďaleko od raja, aj kopec je holý. Ostalo len drevo vzpriamené v strede. Jedinou relaitou je baňa. Viacerí hrabú, pôjde to ľahko. Uvidíte, dokonca by som mohol tvrdiť s ústami od hliny, že je to veselé, možno by som chcel vykrikovať, že je to smiešne. Zmietať zemou alebo sebou. Odrazu nikoho niet. Zem a malá priehlbina, mnou tak pracne hotovená, je prázdna. Tmavá. Moje ruky sú špinavé. Blúdim, Bože, vo vlastnej chodbe. Chcel som ňou možno pomôcť Prozreteľnosti.
Chodba je prázdna, predpokladaný dych života nadoberá akýsi posmrtný závan zlých vecí. Utekám a vraciam sa. Predlievam a míňam sa. A nikdy som nebol hotový.
Občas vybehnem na posledný zdrap lúky. Roztiahnem ruky a som. Ale iba zčasti. Občas si na lúke pripadám slabý. Ale občas mám v bani pocit, že ak sa prudšie nadýchnem a vydýchnem, zrúti sa. Ako Samson s dorastenými vlasmi zrútim hodokvas konvencie.
Vybehnem na lúku a kdesi predsa len cítim dych hrôzy, ktorú v bani nikto necíti. Akúsi Savonarolovskú predikáciu zla, konca čias.
Malý lúč v celej tmavej jame, stoke dní a hĺbaní. Baňa objavov. Neodmysliteľne. Radosť z jediného lúča. Drevo z kopca vrastá dolu, zapúšťa tuhé korene, ktoré raz nadobro prehtnú dutinu týchto podzemných hrôz. Len aby to bolo čím prv, len aby to bolo ešte v čase, kým som žijúce myslené zamýšľané bytie. Korene nie sú únik, je to otočené vzpriamenie sa. To je moja tajná radosť. Je to užitočný strom.
Po kopcoch, dvoch, a lúke, ostáva baňa. Pevná, nerozbiteľná. Unikám z nej na ďaleké cesty a pružnosť pokrivenej zeme ma vracia. Roky v nej nie som a stále rovnako je desivá. Prežívame hrozný sen. Zaspávam. Ale keď sa prebudím. Keď už budem načisto hore, vtedy sa nasýtim pohľadom na Teba!
+