Reklama
 
Blog | Vladimír Špurek

Ústie nad slzou

Myslel som, že už vykročím. Ale nie. Zastal som. Niečo ma upútalo. Nevedel som čo. Napokon som sa rozhliadol. Pouličné lampy stáli ako vyhorené zápalky, nalomené, nežiadúce, celá ulica, celé námestie sa stalo iba popolníkom. Až po chrám, ale ten bol v diaľke. A možno to bol len strom, spod ktorého vyviera jedna rieka.

Všetko sa vlastne stráca v hmle. Ale ani hmlu nevidno. Je noc. Opäť je noc. Opäť je zlá. Stále rovnako chladná, prázdna. Opäť ma čaká dlhá cesta a mne sa ešte – ako v tej pesničke: Ešte sme neboli, len pri druhom poli, už mi kamarát kričí, že ho bolia nohy. Presne tak. Nechce sa mi. Ale hovorím to a snáď drzejšie ako pred rokmi.

 

Skôr, ako sa pohnem, chcel som identifikovať, čo ma zaujalo. Známa melódia podbíjala opätky topánok. Bezvýznamný klepot. Čo ma zaujalo. Vlastne zaujalo, ale neprekvapilo. Nie? Asi nie. Tučný pán s kubánskou cigaretou vyšiel von. Pobavene sa pozrel, že som ešte stále neodišiel, hoci uplynulo skoro dvadsať zím. Tisícky nocí. Ani neodklepal, nič nepovedal, vrátil sa dnu. Relatívne potichu zatvoril dvere. Ani jeho teda nič neprekvapilo. Iste si sadne do svojho vyšúchaného kresla. Vedľa bude lampa. Kedysi aj čosi hovoril, dnes nie. Dnes už nie.

Reklama

 

Pod nami sú tisíce chodieb. Sú plné špiny. Tej najhnusnejšej špiny z nás. Kto by to do nás povedal. No nie? A potom je niečo, čo neviem. Isteže. Čosi mi je utajené. Je to zrejme biele. Mal by som sa pohnúť. Mal by som to konečne rozlúsknuť. Nemôžem. Na moje veľké počudovanie, divokosť čudnej opustenej ničotnej tíšiny nie je mestom. Je to len výsek, narýchlo prenesený medzi kry tmy, bodľačia, strojovo rozbitej hliny. Besné blato. Desná noc v plnej kráse. Všade vládne smútok a tma. Leží ako hmla. Ako hmla leží ten smútok.

 

zhasut_slnko.JPG

Okolo číha ukrytý jed. Tesne za výsekom ulice a dlažby, ale to už napovedám. Je to hlboko kriminálne. Crimen. Všade sú. Sú tam prosté hady. Hrozné tým, že ich len tuším. Ohromné papule. Tvária sa jemne, ale potom…. Nevidím. Ale sú nebezpečné. Som natoľko skúsený, že hoci vždy znova pochybujem, vždy bodnú. A nie som si istý. Pred rokmi som to možno až tak nevedel.

Keby sa tam ukrýval dômyselne a s nevinným výrazom vždy znova Kafka a niektorá žena z Čiech…. je to hrozné. Ono je to tak. Proces s hadmi. A ja tu stojím ako soľný stĺp.

 

Ale mám glanc. Zistil som, že mám na sebe zrejme oblek a pomerne ešte stále lesklé topánky. Lesknú sa. Nie? Nerád by som to tvrdil, alebo vyžaroval presvedčenie, že je to tak. Ale myslím si to. A to mi nevezmú obludy nocí, a klamné svetlo dní. Niet úniku. Ale nie je to také zlé. Tu nikto nemá únik. Možno na to len na chvíľu zabudúť. A tvoja chvíľa práve vypršala. Vyčerpala sa. Samoreciklačne zmizla a nikdy sa nevráti. Veci sú večné hlavne svojím zánikom.

 

Roztápam sa blahom z vedomia nadradenosti. Stojím na tej ulici a nikdy by som to o sebe netvrdil. V diaľke zrejme cítim chrám. Alebo strom. Len nech tam je! Mal by som vykročiť. Je to šialené, ale priznám sa. Som jeden z najčistejších kráčajúcich nocou za láskou. To som pred tým nikdy neprezradil. A je to vlastne jedno. Entita sa tým nemení, len sa mierne poškvrní intimita bytia.

 

Prevrátim hrniec na ceste a asi ho tu musím nechať. Nebudem nocou vláčiť hrniec, ktorý mi pred časom prihorel. Bola by to forma integrácie minulosti do pozitívnej integrity. Dosť na tom, že vláčim kríž. A kríž vláči mňa. Kráčame nemotorne. Smie zmietaní sebou viac ako počasím. Ja sa už nikdy nevyčasím.

 

Takže my sme vykročili? Viem, čo ma upútalo. Už pred rokmi som to videl a potom radšej rýchlo zabudol. Ulica je divne ohnutá. Dvíha a klesá. A je to veľmi nepravidelné. A príliš často sa mení alebo príliš často to zotrváva, aby som to tu opisoval pre potreby hrnca. Kríž ma robí čistým nad ulicou. Dlažba je neprirodzene vyhnutá do vzduchu. A ja to viem. A ja to smiem vedieť. Som na to skoro hrdý.

 

lokacio.JPG

Pokloním sa zopár mačkám, čo mi robia obecenstvo temnej noci, ktorú sa spolu pokúšame prehrýzť do ešte desivejšieho rána. A nad všetkým útulný sťahovaný kríž.

 

Kráčam. Pravidelne rytmicky, kráčam. Prišiel som s hrmotom, cirkusom, buchotom. Teraz potichu odcupitám. Ponesiem sa nad zemou. Bol taký čistý, že sa ani zeme nedotkol. Bol zo sveta a zo sveta nebol. Už zase idem. Nie žeby som pred tým iným časom nešiel alebo stál. Keby som tak mohol všetko opísať. Prísť na to. Všetko je dolu hlavou. Kríž ma tou mierou oživuje, akou ma zabíja. Kristus a jeho kniha všetko vníma. Pantomíma miernej smrti. Mŕtvy muž je nesmierne vitálny.

 

 

 

vln.JPG

 

 

 

+