Vlak sa posúva po krajke krajiny. Som vlak, ležím na znak, plazím sa krajinou, stávam sa plazom a veľmi dobre poznám prach. Stanica sa míňa, stanica sa míňa. Neviem, či si viac všímam seba, či krajinu. Som putovné laboratórium s horúcou vodou. Na kolesách vozňov, vo vagónoch, všade sa hromadia vzorky. Prechádzajú mnou a ja poznávam, vnímam. Viem to. Ale nikto sa nemusí dozvedieť, že to viem.
Kolesá a kľuky v ligotavom odraze koľajnice, všetko dva razy, to je tanečný súbor. Dokonale zohratý a efektný.
Fučím a dávam krajine nové oblaky. Zavše dupocem a lomozím, zavše len podskočím. Lokomotíva fučí a dýcha, hovorí pravé vety. Voda pomaly vrie. Kúpem sa v nej, je to hotová sauna. Potom s uterákom na hlave pobieham pomedzi ľuďmi vo vozňoch. Niektorý si prisadne alebo vstane a povie, či mi nevadí, že tu nemám nijaké súkromie.
Najvzácnejší poklad je vzadu aj vpredu, Biblia.
Moja hlava je niekedy ako vagón. Suniem sa po koľajách, ktoré boli predo mnou. Hlcem ich, pijem koľajnice, za mnou už nie sú. Trochu to narúša statiku môjho nosa, napriek tomu tvrdím, že mám rád horské úseky.
Ak nebudeš ako vlak, nevojdeš do veľkého depa na koniec všetkých ciest. On stále uniká a zavše sa objaví, nastúpi, pobudne, ubudne a zmizne. Ale je stále rovnaký.
Púšť. Vlak zastane, mením sa na čajník. Ako beduíni v priestore línií piesku podávam horkú kávu. Na chvíľu si vyfúknem, aspoň chvíľu nebudem fučať. Vlak neďaleko stojí. Cesta na chvíľu nie je. Koľajnice sa zliezajú ako hady a utekajú preč od ohňa, ktorý neprestajne klokotá v ohni. Opieram sa o prvú skalu zohriatu snkom a hrdo hľadím na vlak. Mohlo by to tak zostať. K pare sa pridáva vôňa čaju. Šálka porcelánovo hrkoce ako stúpa k ústam. Závesy sa jemne chvejú vo vánku a zase klesnú. Knihy sprevádzajú vlak. Nie je nič krajšie ako kniha v púšti alebo v akomkoľvek krásne. Je to konzerva myšlienky, ktorá sa vplyvom pary z vlaku stáva síce viac amorfná, ale dynamická a moja.
Každý vie, že myšlienka nestojí za nič v akejkoľvek podobe a konzerve na osy času a poznania, ak nedokáže cestovať a burcovať ako Janko Kráľ na Honte. Hovorili sme o ňom… Ak nedokáže cestovať… to ma trápi. Aj môj náklad to vie.
Všade je zem. Zem je chodenie dookola.
Som rýchlik, ktorý sa ženie príliš rýchlo, nedodržujem grafikon. Mám schopnosť, totožnosť, substrát. Koľajnice za mnou už nie sú. Nijaká cesta späť už nie je. Zistil som to až neskôr.
Čo by malo byť mojím nákladom? Mám obchádzať kríže pri cestách len tak? Hrkotajúc svetom? Aký je môj náklad? Pred rokmi som do prázdnych vagónov naložil nový tovar. Čo rozvážam? Tovar sa ukázal živý. Odchádza a prichádza. Pripoj sa!
Nechápem, prečo duch potrebuje vozne, koľaje, lokomotívu a dym a paru a fučanie.
Toto sú zápisky cestovateľa na obyčajnej, čajnej čajovej a kávovej púti.
Idem v tom signalizujúcom klokotaní pary a železa a kameňov. Pretože nečítam svoj život. Prebleskujem. Pokúšam sa nevybočiť z koľají, ak už nie je možné, aby sa mi podriadili. Snažím sa ho zasadiť do koľajníc. Ale zároveň ich za sebou strhnúť. Nijaké stopy. Poznám trýzeň z vône koľají. Parných strojov alebo aj koľají v hore. Voňajú zápalom boja, záujmom, diaľkou, živou a dynamickou. Nie tou stuhnutou stuha. Myslíš, že život zasadený do koľajníc je menej sám v sebe a viac vo veci samej? Skús o tom porozmýšľať a zase mi napíš aj o tom. Sans format.
Vozím ho vlakom. Prichádza vertikálou do horizontálneho priebehu pochodu. Niečo tu nechal? Para stúpa, mení sa, ubúda, vlak sa hýbe, súbor tancuje, vzďaľovanie a už nie som tu.
