Jedna hora, jeden ľad, jedno nepoznanie. Postupné opadanie hmly, kým sa celkom rozjasní. Kým sa ma dotkne ruka, čo tu už bola. Sneh sa krúti vo vzduchu a padá v záveji, zaviaty a sladko unavený. A ja ním nie som.
Ľadová pláň je tichá…. jemný piesok, zrnká snehu bláznivo letia nad rovným povrchom zeme.
Mohutná stena, zrezaná zo strany vetra, sa pokojne vypína predo mnou. A bude tu, ak sa mi podarí vrátiť a vrátiť touto istou cestou. Je bláznivé ísť tam, kam idem a chcem. Ale nejde možno o cieľ, ísť treba, lebo žijeme. Už nerozmýšľam, vybral som sa, ostáva len belavá tajná radosť prítomna.
Psi húpavo bežia. Sú pokojné. Sú silné, ženú sa vpred. Je to radostná melódia prirodzenosti. Únik je forma víťazstva. Sentencia je matkou pravdy. A zrnko snehu mi prevŕtava nos a nedarí sa mu, až kým neumrie roztopením a necinkne na moje pery. Ženieme sa dopredu krajinou. Je snáď menej krásna tým, že nie je členitá? Že nepreniká do údolí a vrchov? Vidím v nej niečo celkom iné. Sneh radostne sviští. Asi takto je v poriadku vesmír.
To, čo je za nami, už navždy zaostáva za dneškom. Roky sa sypú, sú ako lavína. Ako kopa snehu, ktorý je malátny, neuchopiteľný, neforemný po prudkom páde. Nikdy nevieme v tejto hre saní, kde vyvrcholí ten beh. Či cieľ nebol len snovým bodom pôvodnej reality. Načisto platónsky vzaté, víťazná idea, preexistencia, ktorá sa vyššie realizuje posibilným bytím ako transpozíciou. Veci sú veľké. Ja si na nič netrúfam. Len prosto obdivujem. Zadúša ma, že nedokážem vyjadriť množstvo krásy. Krásy ma umýva od špiny, ktorej je tu tak hodne.
V ideálnom vesmíre Platóna a Boha tiež letím po vyvolenej ceste, drobná chvíľa zhody objektu a ideálu v dynamickom jambe.
Sane letia, to stačí. Je to labutia plavba lamanšským prieplavom snehu počas boja v druhej svetovej. Unavený vojak, maličká súčiastka seba samého, už navždy odtrhnutá od kolosu, unavene načúva mohutnému hukotu vĺn. Jeho noha je zdrtená. Letí priestorom. Je plnosťou seba samého. Práve s tou zničenou nohou. A Duchom, ktorý ho robí ním samým.
Sane sú pevné. Je úžasné môcť sa na ne spoľahnúť. Ale aj na psy. Sú skúsené. Dôveryhodné. Je to napredujúci tým so svojím vodcom. Milujú ma. A keď sa približuje biely medveď polárnej noci, dychtivo brešú. Ani neviem, či viac túžia, aby prišiel, či aby ho odohnali. Ja ich neodsudzujem, ale neprivolávam ich cestu. Pravda musí byť stotožnením času. Plnosťou nepokrivenej radostnej sprchy úniku z pút hnusnej civilizácie.
Je to žiadaný radostný návrat v snehovej pláni do pocitu horúceho raja. Biblia má pravdu. Sama je skutočným patriarchom zamrznutým v trópoch, uprostred zimy, nie nepodobných zápasu Homéra. Nie menej pochybovačná ako Aischyles. Je horúca v tejto snehovej pláni. Ako vie a nehovorí. Dáva tušiť. Nesiem ju, spočíva v saniach. A on je tu naokolo. Zavše z diaľky počuť hrubý hlas ľadového obra, ako si spokojne mrmle polárnu pieseň života.
Výprava je tajná. Výprava sa podarí.
Poviem svojej výprave, zabudol som na všetko.
Mocný nad ľadovým obrom mi je cesta, tvorca ľadového medveďa. Biblia je môj horúci čaj v termoske a káva. Je to ústredná žila mojej existencie uprostred bielej. A takto je všetko na svojom mieste pre tento systém.
Bežia dôstojným taktom snežných polí ako biele kone v zelených horkých stráňach. Dopĺňajú pravdu priestoru sebou. Ešte chvíľa, rozrežeme vzduch a za ním uvidíme obzor letiacej pravdy zhora dolu. Ako sa rozprestiera nad mojou zemou. Nie pre globálny záujem filozofie. Len pre mňa. A preto si ju ani nevezmem. Len sa jej dotknem.
+