Nechal nosiť drevo. Čudujú sa. Tak znalecky hľadí na jednotlivé kusy. Skoro ich obdivuje. Možno šomre, možno si spieva. Nie je dnes trochu dusno? Dolu sa zbieha nezainteresovaný dav. Dolu sa zbieha prach zeme, o ktorom rozhodne človek, lebo tak chce Boh. Poslal ho víriť. Prach zeme sa dvíha. Hore vidia zvláštnu postavu. Nebol tu, vrátil sa a dnes robí s drevom. Hľadia. On obchádza.
Viktor Hugo, v sobotu som naňho myslel, nevyšiel z domu. A keď napokon vyšiel, nebolo to víjdenie, ktoré asi čitatelia čakali. Keď sa tu zjavil, živý, trochu už objemný a nemotorný, nebolo vlastne nič. Dávno už stáli barikády, horelo. Spisovateľ sa zdal lepší prítomný v knihe ako naživo. V nedeľu v kostole ma napadlo aj to, že Francúzi… George Sandová konala rovnako. (Prípadne, že ona, keby len ona, napriklad Emile Zola, alebo abbe Prevost, radi pomenúvajú svoje romány ženskými menami a často na N a M….“
Mal recept. Smiali sa, keď ho začal pripravovať. Bude to voňať. Trochu sa to opečie. Ak chce dnes večer kráčať večerom a kráčať sám bez nožov za ním, mal by mať dobrý recept.
Skôr ako si zastanem hore, všetko by malo zlyhať. Všetko polejte vodou. Skôr ako vzlietnem, mal by som mať niečo pevné pod nohami a jasno pred sebou. Alebo len tak letieť. Ale je možné, že by som mal mať zlomené krídlo. Bytím sa človek nestáva, človek nie je dopočítaný vzlet (ja už naozaj riskujem obvinenie z novoplatonizmu).
Skôr, ako podpáli oheň, stojí a vkladá do celej veci ešte niečo iné. S tým sem prišiel. Teraz to tu nie je práve priaznivé. Jezabel poslala celú tlupu svojich ľudí. Sú pripravení. Systém je skvelý, nesklame. Prečo sa im samým zdá povedome labilný, keď je pevný… Ešte včera bol.
Naprojektujme radosť, naprojektujme rieky. Naprojektujme správnu vieru. Projektujme spoločnosť a potom poďme preč. Život uniká ako vzduch z balóna majstra Verneho. Ako z Nautila. Sme ponorení v tom. Ako robotníci mora budeme konečne spokojní, len chytiť hydru pod krk a mať čln vyslobodený zo skál. Môj svet sa stáva dosť nezmyselný.
Myslel som na to, keď som dojedol v sobotu ryby. Aký zvláštny kontakt s matériou tela rýb. Oheň, korenistá vôňa. Hugo…
Ten chlap tu… to je skôr celebrovanie neviditeľného. Oni to nevedia. Lebo keby som chcel, nespočetné armády by sa za mňa bili. Ale vec treba poraziť v jej podstate a potom ísť alebo utekať, lebo ich je viac. Tých vecí. Preto má väčšiu vinu ten, ktorý ma vydal tebe. Ale ja sa oháňam, môj kríž je dobré drevo, vonia. Korenisto a ryby.
Akoby som ťa neobdivoval, keď ešte aj vo svojich nepriateľoch dokazuješ tú istú silu, ktorú máš. Tak ďaleko od Paríža potom ten muž sníval sen o ľudskosti, ktorá prekoná realitu barikád. Ale to sa nedá. A on to musel vedieť. Znechutene hádzal papiere, túžil po nich vydavateľ, smutne hľadel na more. Ako kedysi nedovidel na barikády. Ľudia zomierajú na naše myšlienky. A tí, ktorí nám neveria naše myšlienky žijú a sú mŕtvi.
Ťažko to nesiem.
Z balóna uniká vzduch, padne. Pod nami je tropická džungľa Afriky a len neďaleko vzbúrený kmeň, ktorý vás chcel obetovať, priateľu, povedal svojmu novému čiernemu priateľovi. Neújde mu, lebo ho zachránil. Skvelé. Ale vynález je to veľmi zaujímavý. Balón. Stačí, aby vydržal pár týždňov. Čo keby ste mi pomohol?
Oheň sa nerozhorel, celebruj neviditeľné. V jasnom Duchu pravdy presne pred tvárou pohanských kňazov. Pred tvárou zachmúrených démonov temnoty. Ten boj je asi smutný, ale je plný pravdy. A to je lepšie. hučia, modlikajú, ale nijaký oheň im nie je daný. Ich boh je zaneprázdnený.
Ja neuhnem. Nebudem sa báť nijakých pohanských kňazov, ani démonov.
„Dokedy budete kuľhať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!“ Ľud mu nič neodpovedal.
Všetko dôkladne poliať vodou. Živly alebo bez nich, len nech to nie je ľahké. To je ten recept. Ten, čo sa dá vidieť. Dokedy?
Zostúpil Pánov oheň a strávil drevo i obeť. A keďže sa z neba doplnil oheň, naplno mohol prísť aj dážď, ktorý ešte nepočuješ. Ale on už tu je. Ako obláčik. Nič.
Takto to teda chodí…..
A potom utekal, lebo na konci ho predsa len čakal Pán.
+