Pristihol som ho. To áno. Ale nie som o nič múdrejší. Doniesol som vodu a predsa nebola čistá. Teda samotné donesenie vody nepredznamenáva jej čistotu. Rozlial som tú vodu a ona nasýtila zem. Vylial som pred Bohom aspoň tú vodu, nič iné som pre neho v tom momente nemal. Myslím ten čas, keď som sa vrátil s prenasledovania a pristihol som ho. Čo však pomôže voda. Pane, čo mi pomôže voda?
Tisíc ohňov zhorelo, ešte so siedmimi rátam. Keď sa rozhliadam, nič nevidím. Je snáď tma. Na východnom obzore fúka tmavý vietor. V končiaroch hôr sídli hrôza. Skoro by som tomu veru veril, keby som ich nepoznal. Hrôza zostupuje dolu a hľadá svoje miesto. Ak prejdem tamtým svahom, možno sa prosto minieme.
V zázračných krajinách je voda, je tam vzduch, je tam oveľa viac. Je to zmysel, plnosť. Je to dôvod. Potom sa mi krúti hlava a váham. Kde je dnes môj Pán.
Potom sa mi moria stali nepriateľom, hory zradcom. Stromy sa zatajujú. Obchádzam rokle, moria a nebo sa nehýbe. Ale je rovnako možné, že ja som sa postupne stal nepriateľom morí, ako aj zradcom hôr. Možno ja zatajujem stromy, tam ich dávam.
Striehol som a vystriehol. Nevystihol a nestihol. Náhodné nastúpenie, clona mrakov.
Ak som na cestách. Ak zbieram kamene do deravých vreciek. Ak na sebe nosím piesok zabudnutia púští. Ak mi ešte jesenné lístie nevychladlo v dlani.
Poslal ma Pán. Hľadím na oblohu. Potom sa vystriem. Stále som to ja. Stále viem dýchať. A čistá voda prameňov ma vždy ohromí. Vždy zostanem sebou, len prepálený. Len zmenený na poznanie, nie na nepoznanie. Vrátim sa ten istý, len premenený domov do oblakov. Napijem sa tam morskej štavy oblakov a budem chváliť meno Pána.
Údolie je dnes krásne a predsa sa mi krúti pred očami, ja ho opúšťam. Musím, kráčam. Len v krokoch je dnes záchrana. Aspoň malý kúsok cesty. Únik nie je asi hľadanie. Hľadanie je malý kúsok novej cesty. Pootočím hlavu a pocítim dlaň Boha.
V tomto momente to nie je jasné, ale vykročiť by bolo načase. Kdesi na chrbte snáď mám voľajakú kôrku. Oblaky sa premieňajú na modrú hru obrov, mäkkých a vzorných v prelete hladinou mesačných riek. Ako keby som mal čas pozerať. Ale keď sa pozriem lepšie, vždy je tma. Bože, kde je… kde si vlastne Ty. Si tu Ty.
Pristihnúť, ovládnuť, ambícia, mať, krok, nič.
Okolo toho sa krútim. Kdesi hlboko. Kdesi podstatne. Kdesi nemotorne. Kdesi komplikovane je uložený kameň úrazu. Kdesi je raz, clona. Niečo, čo má nádych zla, ak nie je zlom samým, lebo zlom samým asi nie je. Si tak myslím.
Najdlhšia cesta je do kruhu. Ale Boh nie je kruh.
Raz som zistil, že mi ktosi nesmierne škodí. Zistil som, že je tu. No… mal som tušenie. Teraz som vedel. Vystriehol som ho. Keď prišiel, rozbehol som sa za ním. Tentoraz neutečie. Unikal. Isteže unikal. Nevidel som ho. Napokon už nemal kam ujsť. Bola tam slepá cesta. Bol som si istý. Už len vkročiť na ňu a vidieť. Tak som to spravil. A uvidel som ho. Bol tam. V kúsku vody, rozhodenej na konci cesty nikam bola moja tvár.
Tak som urobil, čo bolo treba. Podal som mu ruku. Na zmierenie. A Boh bol svedok. Teraz a vždy.
Božia voda bez vody. Božie rieky, rieky mesiacov. Zbytočné svitanie, priesvitná tma v ňom. Spôsobuješ mi závrat. Duch a nebo.
