Roky nie som v tej bani alebo čo to bolo v skutočnosti, aj tak počujem to rovnomerné zvonenie, vidím zlomené tváre. Stále viem, že mám prijať tento rytmický úder ako základ svojej bytosti. A stále prežívam strach, že si niekto všimne, že to nemôžem. Utekám a stojím na mieste, stagnujem a prepadám sa. Nemám pokoj ani na pokojnom mieste. Ba aj – verte mi – nočný cintorín – mi pripadá ako hrozne hlučné miesto. A tak som hľadal záhradu. Ale záhrada len čo sa stvorila, odletela kdesi do neba. Baňa zýva, máta a tápa, lebo tuší, že som. A ja som nepatrné zrnko prachu.
Kde si? Prečo tu nie si?
Pomýlil som sa planétou…..
Napokon som pochopil, že ten kalich vypiť budem musieť. Najprv som sa zdesil, kopal som ako divý. Ale nenútili ma viac ako nútiť museli, ako ich nutili, ako nutili sami seba výrečne ceriac lebky podobne umrlčim so slovami: to sa musi….
Je teda nevyhnutné zradiť a byť zradený, zašpiniť sa a špiniť iných. Prečo si teda nosím v sebe raj?
Baňa stále, stále stojí na svojom mieste. Je to miesto bezpečne škaredšie ako cintorín. Vyšiel som z bane pred vysoký múrom, ktorý chránil baňu. Oddeliť tých mimo a tých dnu. Netancoval som. Vonku ležali hrdzavé konštrukcie. Boli dômyselné, naplánované a predsa nepredané a teraz na nich hospodáril dážď a vietor a bral si svoju pravdivú daň času. Možno dnes výjde slnko, tak som si hovoril.
Videl som svadbu ako sa ženie poza múr cez úzku štrbinu, ktorú musel vyrobiť niekto predo mnou. Zazrel som meravé tváre a dve nadšené. A pamätám si aj stuhy. Usmial som sa, potom som strpol. Zdalo sa mi divné to šialené lipnutie na kúsku plechu, ktorým je iste iný človek. Lebo poznal som len svoje telo a jeho čudnú samodeštruktívnosť v závislosti na počasí a bani.
V ten deň slnko neprišlo. Pritom ja som mu nakreslil kruh. Videl som, že tie bytosti rovnako ako ja nie sú spokojné s tým, čo sme na sebe vzájomne videli. Zvláštne. Prečo nemôžem poznať pravdu? Čo je teda v nich to pravé, to ich, to, čo ich teda vyjadruje, ak ich nevyjadrujú ich korpusy. Občas sa to zosype a pár tých plechových tiel zostane tam. Ako rezanie nožom, tak ide tá zvesť a všetci sa jej zvykli báť.
V ten deň teda slnko neprišlo, ale ani na druhý deň. Kruh ostal prázdny. Zoškrabal som nechtami úplne do krvi kus betónu. Konečne sa objavila zem. Nebola chutná. Skúšal som ju v dlani. Dúfal som, že sa tam zjaví nejaká tráva, aj keď je čímsi cudzia mojej podstate. V prvé roky som nechápal, potom som začal spoznávať miesto, kde som sa narodil. Aj omyl. Určite som nemal prísť sem. Viem predsa veľmi presne, že sem nepasujem. Napokon je to jedno. Nepreniesli ma inde. Nijaké sily… Teda v tom čase, ktorý si zapisujem, vtedy ešte nie.
Lebo vysoké sily, ktoré sa núkali, neboli lietajúce. Ale prišiel deň, keď sa dalo spadnúť dolu, alebo vzlietnuť hore. A vzlietol som. Moje telo zostalo rytmicky v bani, ale duch bol život, prekypoval, rozlietal sa, rozmazával kontúry rozumnej nepravdy. Ten rozpor sa stal nesmierne tajomný, ale slnko neprišlo a kruh sa stratil. Ten rozpor v návale rytmu rytmickej bane hrôzy sa stal pálivou pripomienkou. Ak ma to nedokáže vyniesť na vlastných krídlach z obyčajnej temnej bane, potom to nie je, nie je to dosť dobré. Nemá to ten svoj rytmus, zvonenie zvuku zvona zvonka. Zazvoň. Ale viac. Nevynášajte súdy, vynášajte krídla. Pribil som vzdorovito v protirytme na stenu bane drevený kríž ako najkrajšie umelecké dielo. Ako jeho pietu.
Skúšavam roztrhnúť plech svojho tela. Jedna noha sa ťahá do čakaného kruhu pre slnko, aby žiarilo, aby prežiarilo, aspoň trochu pálilo. Druhá noha je pripevnená dolu v bani. Rytmické údery žiadajú riešenie. Nechať nohu tam a robiť veľké múdre kroky, prekročiť múr, prekonať hĺbku, nadobudnúť výšku.
Lebo duch… duch ten mi nedá pokoj, vybíja mi vo vnútri neustále rytmické povely. A ona. Ona, druhá časť mojej bytosti tu nie je.
+