Vylej svoje požehnanie ako rieky. Pekná je tvárnosť dnešnej lúky zeme. Ale bude o mnoho lepšia. Vylej ako rieky…. Ako dravá voda ženúca sa naprieč kamenným odporom v rieke. Napriek útlaku brehov. Voda stúpa. Perlí sa. Je biela. Ozdobné kontúry vlniek. Ich hravá nenásytnosť a potom idú. Tak som to videl predtým v Tatrách.
Dnes v sebe lepšie rozsvecujem. Moje ego ešte žije mojou vlastnou silou a mojou krvou. Už chápem Van Gogha, že aj ucho musí cítiť pokánie z lásky. Nemožno ju dokázať zniesť, aj keď nie je naplno odpovedané takou celostnou obeťou ako je núkaná otvoreným náručím. Ty si šiel na kríž. Tak som teda videl, čo to je. Aké je to asi. To dusenie, krv v prúdoch. Zmeravené ruky, pulzujúce nervy v rukách, prebodnutý nerv. Prebité nohy, márne sa metajúce. Hrôza. Ale Ty si vedel, že to bude. A šiel si. Tak to pre mňa?
Tak áno. Zomieranie je samota posunutá do nových dverí. Tam, kde predtým nebol ani znak. Rovná plocha. Nesmierny tlak bolesti na riešenie. A potom biely gejzír z hlbín. Rieka tiesnená brehmi a vystupujúca na hrebeni vĺn.
Deti hovoria. Túto veľkú noc som videl toto. Videl som neposedné dievčatko. Nasledoval obrad vzkriesenia. Rozhovor hľadajúci Otca, ktorý sa vracia, opustil a prečo to urobil. A vrátil sa. A potom prišla ona. Maličká. Prišla za mamou a opýtala sa: Čo idú robiť? Urobila to s úplne vážnou tvárou. Keby človek nevedel, až by sa musel ísť pozrieť. Potom sa vrátila, aby to zhliadla. Lebo jej mama jej odobrila všetko to. Zvláštne. Syn, prebudený zo spánku a Otec. Dievčatko, zrazu vidiace čosi, záblesk a mama.
Spokojný veľkonočný dav vracajúci sa za sochou vzkrieseného Krista cez preň úzke gotické dvere prerazilo chlapča ako jasný blesk. Až som ho zrazu uvidel vo vzrduchu – v náručí nejakého dospelého. A skutočne som nevedel, či patrí k nemu.
Známi i neznámi sa v noc vigílie usmiali. Usmialo sa mladé dievča v rifliach. Potrebovala potvrdenie na birkovku, že tu bola. A predsa precítila úsmev. Žije! Trochu opodiaľ stará teta, vedľa nej starý pán, jej muž. S okuliarmi spustenými na nos spievala svojím najlepším hlasom Te Deum laudamus.
To sú udalosti, šepkajú. Obrady Veľkej noci sú skutočným mystériom. Ako plačúci spevák pašií tento rok. Udalosti tých dní z Lebečného miesta sú mystériom. Keby som tak porozumel. Vložiť snáď prst do oslávených rán? Vlastne prežil som dotyk. Niekoľko pár hodín potom. Nerozumel som, ale Duch ma na chvíľu naplnil a bol som niekto iný. Nie málo podobný Saulovi, keď hľadá zopár oviec. Kiež by si ma častejšie dobiehal, môj vzácny Samuel. Samu El.
Aký to bol záchvev v dušiach tých okolo mňa, ktorí aspoň trochu vnímajú? Vnímajú Teba. Žiješ. Si tu stále. V noci utrpenia i v treťom dni povstania. Niekto, Najväčší, hrdina, nositeľ svetla proti temnote. Tak ňou teda prejdeme. Prejdeme! Ako pochopiť hmatateľné duchovno? Priame dvere do novej dimenzie. Lebo sú tu, lebo idú. A je most, kde nebol. Vnímam vodu, kde bola suchá rieka. Sme nasledovníci, kresťania, sme premieňaní. To je dobre.
Proroci, ktorí sú aj pre túto dobu, zvestujú, že príde oveľa viac temna a bude lepšou temnotou, ako ktorákoľvek predtým. Ale vidia aj vyliatie nového svetla, ktoré prichádza a už je tu. Kristus v duši. Už sa dotýka duší a posúva ich dopredu. Svetlo je schopnosť, zmysel a napokon Ježiš. Svetlo vo tmách svieti. Vstal a aj my sa premieňame a budeme premení pre deň Krista.
+