Patrím k tým, ktorí v novembri 1989 stáli na námestiach. Chceli sme zmenu. Neskôr sme sa pomaly stali terčom výsmechu. A to práve preto, čoho sme svedkami dodnes. Lebo tí, čo zrejme mali ďaleko na námestia, to mali blízko do centrál strán.
Všímam si tých, ktorých klasik nazval meštiackymi filistrami. Veľa debatujú, odsudzujú. Vedia, kto je pravica a kto ľavica. Protesty na námestiach sa im zdajú priveľmi pod ich úroveň. Majú svoj plat, teplý kútik a vždy pravdu.
Prečo je to teda dobrá vec, prečo je to res publica, verejná vec, ktorú na námestí treba dať počuť. Politici nás tam nikdy nevytiahli. Ani len mečiarizmus. Ľudí tam dokázali dostať obchodníci. S čím títo „nad-ľudia“ obchodujú? S nami. A čím sa im platí: našimi spoločnými peniazmi. Priznám sa, že táto diera v ich pláne, pohľad do ich života je desivý. To je proste jedna hrôza, hnus a znechutenie.
Roky sme svedkami špiny, ktorá sa každé volebné obdobie perie, prebehne médiami a potom sa kamsi stratí a o nejaký čas príde ďalšia. Veriť teda, že sa nič nestalo, sa nedá. Ďalší rozmer je, že to ide celým spektrom.
Je pravda, že oslavy novembra sa postupne stali fraškou. Zdá sa, že február vie november osláviť lepšie. Len aby! Len aby sme o rok, o desať mali šancu pripomenúť si február ako sviatok. A toto je to, čo môžeme a musíme. Čo jednoducho musíme! Novembrové námestia netrvali nijako dlho. Koľko námestí bude treba teraz, kým padne aspoň časť toho, proti čomu sa musí bojovať?! Treba to vydržať, tlak nesmie prestať!
Istú nervozitu badať v kruhoch politikov. Zdá sa, že dnes máme dva politické fronty. Jeden nám naďalej prezentujú staré tváre starých strán. Sľubujú, obviňujú. Druhý front tvorí verejnosť, ktorá však už nie je tá novembrová. Je februárová. Má nové zloženie, nové vedúce tváre. Tieto dva fronty sa skôr alebo neskôr dostanú do konfrontácie. Politici sa zrejme domnievajú, že to budú voľby. Zrejme očakávajú, že verejnosť, aspoň jej aktívna časť, postupne ustane. Dúfajú, že nová vláda vytvorí novú hmlu, v ktorej sa do mája pomaly stratí aj posledná požiadavka z námestí. Už dnes je isté, že tentoraz to bez – prepáčte za výraz – obetného baránka nepôjde. Možno preto tá nervozita. Zrejme nejaká tá hlava padne.
To sme my, Slováci. Dlho nič, potom sa už voľajako cesta na námestie nájde. Napokon sa zrejme okrem naozaj zaplatenej radikálnej skupiny nič mimoriadne neudeje. Nijaký Paríž, nijaký Londýn. Spomeňte si len na situáciu pred pár rokmi na Ukrajine. A dnes… Zábery zo Sýrie, Egypta, predtým z Líbie. Toto nie je náš štýl. Našťastie. Avšak tí konkrétni obohatení by naďalej mali zostať v tom, že len tak to nepôjde.
Spomínal som dva fronty. Aké bude ich vyústenie? Kto prehrá? Naozaj dokážeme skrotiť politikov? Naozaj odteraz dokážeme nastaviť pravidlá hry tak, aby sa veci viac neopakovali? Veľa krát dnes píšem „zrejme“. Zrejme nie. Ale treba na tejto ceste zájsť čo najďalej! Vlastne… dokončí sa tak trochu november? Veď už načase, nie!?
Tie fakty z médií, z tejto horúcej kauzy, aj z iných, sú strašné. Ukradnuté veľké peniaze, defraudácia, vraždy, únosy.
Som kresťan. A ďakujem Bohu, že ma nedal nikde príliš blízko tam, kde by žili také zvery, gorily a podobne. Všetko pošpinia. Uvedomujem si, aká zodpovednosť je viesť iných. Dávať záruky za svoje myšlienky. Kristus je vodca, ktorý sa v tomto svetle (v týchto udalostiach) javí ako zázrak sám. Osočovali ho, klamali jeho i o ňom, napokon ho jeden zradil a všetci zabili. Každý, kto nie je ako on, je defraudant a zlodej. Pastier vchádza dvermi. Zlodej nie. Každý, kto ho nenasleduje dvermi, je zlodej a defraudant. Pastier dáva za ovce život. Neberie im ho, ale dáva.
Ježiš ako milovník svetla, odhaľuje pravdu, žiada spravodlivosť. A verte mi, že ju dosiahne!
Život s ním neprináša veľké peniaze, ani úspech, ani slávu. Rozdaj všetko, vezmi svoj kríž a nasleduj ma! To je výzva. Tento typ života, ktorý priniesol Cyril a Metod, sa mi páči. Čo urobili tu na tomto území pre seba? Ako sa im tu na tomto mieste odmenil ľud, a vlastne až dodnes?! Dnes si ešte viac uvedomujem, že toto je dobrá cesta. Dobrá pravda. Dobrý život.
+