Vždy som obdivoval piesne mojich otcov. Ale ja som sa z nich naučil iba tie smutné. Pamätám sa, ako sme spievali, veselo tancovali. Ako som mal spotenú hlavu a zakrútenú od toľkého vrtenia, keď naša hudba hrala tie prekrásne piesne života a vrchov. A všetko je odrazu preč. Vždy znova ustáva zvuk huslí. Polia sú pusté.
Pamätáš sa, toľko si na nich nástojil. Tak si sa z nich tešil a figliarsky skúmal ich dôveru. A teraz mi vravia, že už aj ty spíš svoj nový spánok. Tak, ako si pred rokmi opustil svoje pole a nechal nech si ide svojím osudom a nech už nikdy nezarodí nové žito. Ochabovali tvoje ruky, tak ako ochabovali staré spory. Pamätám sa, ako som s údivom z úst tvrdého dedinského chlapa počul, aký je to veľký herec, aký je to veľký ten Króner, Jozef. Ale nie je to nič pre nás malých. A vtedy som ešte nevedel, že máš pravdu. Keď si opúšťal pole a staré spory, kde som sa ja len motal po kútoch, vedel som, že ten môj starý svet sa načisto skončil. Prestal byť. Prepadol sa. Nebude. Nebude už radosti nad pariacimi kotlami bravčoviny na kraji snehom zasypanej záhrady, ani hrkotania starého traktora pri vyberaní krumpľov. Ostane len mĺkva ničota, čo povieš?
A ja ti poviem, ako sa tak vraciam cestou nazad, všade vo svete v prvom rade klamú, v druhom rade naozaj niet inde domova iba tu. Hoci aj takého úbohého a akoby zaveseného nad hrobom. Niet toľko stromov tuto v hore, žeby si človek o každý oprel hlavu od zúrivého smútku nad týmto životom. Nieto ich dosť!
Všetko je prázdne, utíchol hlas huslí aj harmoniky. Ostali len čierne zástavy, čo sa stále rovnako vracajú dolu do kostola v Detve. Videl som, ako sa skláňaš bližšie k zemi, až si k nej celkom priľnul. Roky si vzdoroval a roky si našli iný spôsob, ako zlomiť strom na jeseň a v januári ho pochovať.
Tak sa vlečiem, a spytujem sa, prečo som sa vlatne vracal. Niet domu, niet ženy, niet detí, niet rodiny, všetko je pusté. Obloha je v noci čierna a cez deň mrazivá. Svet sa o to viac ponáhľa, o čo viac je pustý a hnusný.
Čoraz viac zabieham do hĺbok neznámych miest. Je pre ne dobré, že sú bez ľudí. Hľadám, strácam, dačo nájdem a potom blúdim. Dačo. Dačo. Dačo. Je to prostá bilancia. Smutná alebo čo ja viem aká.
Niekedy roztiahnem ruky ako ten muž na dreve. Svet sa krúti a vo vzduchu hrá Händellovo Largo a svet sa stáva mäkší, lebo v systéme jeho zla sa nájde diera. To je…. to je taká vec. A Bach zavŕši výšku neba. Kristus hovorí v tíšine, že tento kríž je inou stranou zázrakov Ducha. Nič viac tu nepriznám, nič viac neprezradím, nič viac nezaznamenám. Nie sú na to grafémy, písmená a priestory ľudského ducha.
Potom pripisujem ľadu vlastnosti nádeje. Pretrvá v ňom a odpočinie si. Zalepí drobné nerovnosti a niektoré priepasti. Odparí zlosti. Každú zlú spomienku. Na dne morí dávno niet vody a ľad je vzácny.
Život ostáva utajený, zamrznutý, prečkávajúci v ľade, ale iný zbor už dnes spieva tvoje Alleluja podľa všetkých nôt Händlla. Niekedy počujem zvuk iného života v iných miestach. Preto je dobre, že sa pri tom chóre píše slovo Mesiáš. To slovo je na chvíľu ako závetrie, ako kus jedla, ktoré zanesiem aj iným. Ako posledná záchrana pred trhlinou, v ktorej čochvíľa zhynie celý svet.
Povýšme stromy na vznešené tvory a ľudí vyhlásme za zlú zver mimo dosah nomos/zákon. Koľko unikáš, toľko ubíjaš nohy na ceste, kým bytosti, ktoré nevidno a sú podriadené Ježišovi, nezahoja buchnuté koleno, kým nevzhliadnem od nového hrobu k nebeským hviezdam, ktoré stále nádejne nič neprezradia, ale tá jeho ruka ich už rozhŕňa.
Venované spomienke na Štefana Danča
