Stĺporadie stromov stro, requiem za mŕtvou infantkou, pohrebná reč

Siete pavúkov sa mi núkajú, neviem urobiť ani krok. Ostáva závoj tmy. Tu a tam prečnievajú sinavé siluety stromov. Romantickí hrdinovia placho zastanú pred úsvitom, kým slnko odhalí ich slabosť a pošmyknú sa na rose, kým zaniknú v plnom kriku. Mŕtvy háj týchto stromov im nesvedčí. Boh unavený márne hľadá svojich dvoch ľudí. Znenávideli raj, zvidela sa im divoká ničota von. Tak šli von. Tak sú von. A ostanú von. Unavený Bože, chodíš po raji, zmiluj sa nad nami. Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom. Ten cit za mrežami. Ten cit je zakázaný pre duše, ktoré sa previnili, alebo neprevinili vôbec. Nevidím, ale moje nohy rozoznajú hlinu v záplave čiernej. Zdá sa, že ešte pribúda, ešte sa rozlieva. Tu niekde. Niet slov na utešenie. Či mŕtvym budeš robiť zázraky? Zástup napreduje. Unavuje ma chôdza, unavuje ma, pozerať sa. Toľko hrôzy! V pravidelnom striedaní ročných dôb nesiete pôst, a nesiete malú radosť. Vyprchá ako kadidlo. Pýtaš počet z môjho šafárenia. A ja sa prepadám. Pod zem, jej nánosy, pod jej nezrovnalosti. Háj je mŕtvy. Úbohá vinica. Na okná padá dážď. Requiem za mŕtvou infantkou. V rukách držím kríž. Nie je malý. Nespratný. Nezmestil sa. Teraz už viem, kde ho dám. Dám ho na hrob. Prečo som nevedel, že sem patrí? Pochovával som v piatok, pochovávam v pondelok, pochovávam dnes. Ukrižovaný Kriste, zmiluj sa! A zlý drak zasa unáša princezné. Len príbeh nechce mať dobrý koniec. Ej, spievaj mi, dvorný spevák, dvorný geológ teraz kop. Prepadáme sa. Teraz je ten čas. A dnes mi ešte na malú chvíľu zahraj smutnú. Minul sa máj… Minul sa máj… Nesie sa ozvena. Z kopcov zmizli devy súce pre chlieb. A chlieb uschol, rozmrvil sa. Dážď ho zmyl. Napokon neostal. Spievaj povzneseným hlasom, zaspievaj mi trizmu. Dnes sa nebude tancovať. Dnes sa necítim ako kráľ. Dnes mi budeš spievať trizmu, ako keď niekto blízky zomrie. Ako keď odíde, hoci nešiel a neodišiel. Zaspievaj mi na srdce, lebo ja nič iné nemám. Ale spievaj prenikavo a hlbšie. Na smútné tóny smutný flór. Naposledy. Vzdáme spolu takto pietu. Zaspievaj nad hrobom. Tu je kríž. Ja neviem nič tak dobre, ako pochovávať. Chcel som byť pôrodník, ale povolaním som pomaly hrobár. Zasadím kvety, rozsvietim sviece. Nikto nevie, kde to je. A drak hrdúsi mladú devu. Toľko zla! Svätý Juraj, meč! Ja mám len slovo. Počúvaj! Vystúpil raz na Libanone céder, aby sa stal kráľom sebe rovným. Ale vystúpil kúkoľ a povedal, zvoľte mňa. Rozhodli sa pre neho a on všetko spálil. Celý vrch Libanonu. Preto je tu dnes tá zem, okruh skál, trochu nebo celé čierne, nie pietne, čierne, ohorené, že ani tá posledná vľúdnosť smrti, ba sancte mortis!, sa nezachovala. Tu niekde snáď niekde, celkom iste, blízko niekde spočíva. Leží v nehybnom stuhnutí každá krásna spomienka tak sviežo biela zahalená čiernym závojom, flórom, ako mi ju odnášajú, kým padne do priepastí, rakví časov a čias. Počkajte, ešte nie! Aspoň položiť kvet. Ukrižovaný Kriste, zmiluj sa nad nami! Mizerere Dei. Nie, moje verše nebudú sladké ako príjemný kar. Budú len také, ako to naozaj bolo. Moje verše nebudú ani veršami. Spievaj mi, neunikaj aj Ty v zástupe. Spievaj mi z Biblie o nájomníkoch, čo zabili Syna majiteľa vinice. Čo spraví tým nájomníkom Pán vinice? Očistí svoj dom znovu. Dnes zhorel háj. Nepríde iné znamenie. Ten zástup sa stráca v čiernej, čo som nechcel, ale je čierno, belaso nie je, biela uniká. Potom sa zmenší, unikne. Ostávam sám ako opúšťam mŕtvy háj. Zástup sa vynára a stráca. Ku mne sa nevracia, nevráti, nič sa ma nepýta. Zovrený do mapy udalostí a dní, tam je nájdený vrch Golgota, môj mŕtvy Kriste. Prijmi na kríž… Ukrižovaný Kriste, zmiluj sa! Nebo si mal modré, Paľo, ja ho dnes tak neuvidím. Nebo kameňmi zviazané. Paľo Ušák Oliva, keď spievaš o kalichu a spievaš o Madone, kým Tvoje slová vyslovím. Kým sa v nich utopím. Neuvidím modré nebo skôr ako Boží dážď nezmije čiernu do prahlbiny, kým Duch sa bude vznášať nad ňou. Kým stvorí nové nebo a novú zem. Syn človeka už neokúsi plod viniča, kým sa mu nenaplní v Božom Kráľovstve.