Rozchádzam sa a schádzam sám so sebou. A keď sa vidím – vzájomne si zaťukám na čelo. A ty ma prejdeš stredom. Si Boh času. Stále robím na jedinom vynáleze. Nebude vracať čas, ani ho ničiť, bude robiť dobrý čas. Einstein má biblickú pravdu. Pán času, Pán ohňa, ktorý páli v čase, ako je rovnako totálne mimo.
Niekedy padajú vločky a niekedy lietajú písmená. Ešte veľa pôdy leží ľadom. Pritom som myslel, že som ju prešiel. Rieky sa mi zdajú preveľké, všetko by som presťahoval. Lenže všetko možno presťauje mňa. To sú teda dnes veselé východiská. Sedieť uprostred živlov, aby bol Pán živlov uctený práve dnešným vzácnym velebným tichom letiaca stuha.
Aká je vznešená ako klesá a znovu vzlieta. Je v mojich rukách a ja ju posielam pod modrú oblohu. Aby som si zasvietil dnešné hviezdy. Lebo aj Ty si sa narodil pod dobrou hviezdou a ja tú moju tiež natiahnem ako nový budík s melódoiu nebeského vetra, ktorý veje našou horou.
Tá stuha tancuje ako nočná oblačná tanečnica s vývrtkou závratu nových nocí a dní. Si mojím zrkadlom, keby ťa neboli pomenovali pomazaným, mali ťa volať zrkadlom. Odrážajúci svetlo. Odrážajúci moju podobu, ako ju vidieť chcem alebo nechcem. Hlava mazaná, napísal Shaw. Možno filozof. Možno vzletný wit, možno vznešený prvok pôvodných morí.
Presne to by som si mal predsavziať, stretnúť sa. Sám v sebe so sebou v Tebe. Ja v Tebe, veď si môj Boh času, ktorý vo mne neustále hrkoce. Ale my mu dáme ostrohy a postroj slov z pôvodnej knihy morí, kde Jakub hľadá svojich synov. A Ráchel aj dnes plače. A Abrahám sa vydá na novú dlhú cestu v ostatnom čase a vydá sa na mesiac.
Letiace stuhy tancujúc na podstavcoch horiacich sviecí tancujú. Tancujúc tancujú. Nič nie je celkom – ako hovoril Kant, a pre rozum treba po osvietení nájsť lepší predmet. Patrične posypať paprikou a zapísať.
Priblížila sa slobodná krajina, aby sme sa učili chodiť akoby sme nikdy nechodili. Tá stuha letí, ale letí hore a stále voľáko vyššie. Je taká ako nosili moji starí otcovia za pásom.
Pamätám sa na čas, keď som zišiel strmým kopcom a zišiel som dolu, ale nie na veľa, hneď som aj prešiel horou ďalej, lebo svet medzi jedľami vyzeral taký lákavý.
A teraz by patrila, priam pasovala sentmentálna sentencia, ale nebude. Rovnako si pamätám chrám v Atenách na Akropole. Pochopil som, že všetko je ústredné, že celý svet má stred, dve rovnaké strany vedú k jedinému bodu a to aj zdola aj zhora.
Všetko mieri k oltáru. Pod nohami padá čas. Nebo je len letiacou stuhou. Kvety sú okrasou, ktorá uvolní cestu dopredu k oltáru. Ty si môj oltár. Ty si Kristus, skala pre Petra, pre mňa. Ty si obetník, oltár i dar. Pretože pravý dar je živý a obetovaný v čase. Si stuha, čo mi dáva neviditeľný plášť. Stuha, čo ma robí neviditeľným. Stuha ovíjaš moju hruď.
Dal si mi Izaiáša, aby mi bol filozofom, aby som podnikol väčšiu cestu za pravdou. Lebo pravda je letiacia stuha s pôvodom v mojej krvi. Je to determinácia, predestinácia i vrchol všetkých stromov a dní.
Skôr ako vzlietnem, vždy znova sa budem sýtiť odvekým žriedlom vzletu a stane sa. Lebo toto slovo lepšie ako Logos stoikov bude nielen ataraxiou, bude ohňom pod nohami a dlaň plná farby. To je meno stojaceho času. To je stojaca stuha vo zvíjajúcom sa čase.
+