Slnko bolo bledé. Skoro som mu chcel utrieť líce.
Kdesi v zemi som začul klavír ako mrnčí Čajkovského a ja som to nechcel.
Ako som si tak prezeral tie kvety, ale neboli tam stromy, myslel som, že klavír v zemi… no proste, kedy vypučí… kedy narastie do novej krasy. Aj na to, ako pre romantikov mohol byť zaujímavý nástroj taký nemotorný. A k tomu v zemi… No… áno, povedal som kvetom.To si už žiada predstavivosť. Preto chcem dnes chodiť po lúke. Prejdem ňou a zajtra bude žiaľ za mnou. Ale taký je život. Ako lietadlo, stíhačka, treba vždy znova nalietavať cieľ. Zastrieľať sa cvičnými nábojmi odkvytnutej púpavy.
Rozmeriam Sukottské údolie, môj je Manases… Mám nohy človeka, ruky človeka. Cítim tu pole. Je to ľudské poslanie, cítiť polia. Polia života, polia bytia. A toto pole. A je pole a polia na Maripose, sú plné zlata. Plukovník Fremont ich odtiaľ len ťažko dostane. Viete, že predtým to bolo bezcenné. Vrchy tak bezpečne bezcenné… Ale jeho najväčším pokladom, skutočným pokladom, prečnievajúcim zo dve storočia, pokladom veľkolepým je jeho žena.
Nenápadne vztýčim hlavu, mierne pokrčím, natiahnem jednu ruku a neodmysliteľne druhú… ale nie veľmi. Oho hó. Mierne. Ešte by si kvety niečo všimli. Ak by si všimli. Keď v prvej svetovej vojne sa nad lúkou bili dva lietajúce stroje, viac sánky s plachtami ako stroje, lúka žila svoj život. Zatiaľ čo okolo hučia úle plné ľudí a likvidujú život, čím viac žijú… lúka, hora, cesty na nej a zver… tí… viete…. ťažko mi je… oni žijú svoj vlastný život. Ich svet ľudí, prepáčte mi… viete, oni nečítajú vaše noviny, veď dobre, ani moje… Oni žijú.
Lúka je ukrytá, lúka je vášeň, tajná. Lúka môže byť suchá a predsa môže byť plná kvetov. Ako na Maripose… tak na nej záleží potom trochu menej, ak je poklad inde. Pokladom je aj neodkladnosť lúky, jej ustanovenie. Jej stabilita horskej stráne. Len uniknúť všemožnému ničeniu. Nijaký tón, klavír, ktorý nevyrástol nad clivé tóny chlapca zo vzdialenej gubernie. A kvety prekryjú šíry tón, let včely, čo zase priletí ako pred sto rokmi.
Kvety sú ulice tých najdávnejších predkov. Kvety… každý tvorí babylonskú vežu, uschne, padá. Všimni si, moja včela, ako z nej utekajú ľudia a melú rôznymi jazykmi. Ako sa však zbiehajú kvapky rosy z vedľajšej rastliny. Aké obrovské, pozorovať život v hlušine vesmíru, v jeho beztíšnom hukote.
Lebo moje kroky nie sú dôležité, to iba ja ich sledujem. Beriem si kvety do dlaní, aby so mnou zostali. Spievam – pravda domnelo – akúsi pieseň, výraz slov kvetov. Som obor, som najvyšší z kvetov, som vysielacia veža ich posolstva. Som babylonská veža, ktorá sa dobrovoľne podvolí podmanená krásou. Krása je podplatený posol Boha. A ono sa to podarilo. Pravda nie na prvý raz, ani bez otočenia očí. Tak je moja účasť na lúke významným aktom pokračovania života. Tak je Bohom dané, že je krajšia, keď ju vidím, ako keď ju nevidím. Chápeš ma?
Tá šifra nie je všetkým známa, je to ťarcha na hrudi, je to silná vôňa v nose. Sú to kvety, a predsa neobyčajné kvety, hovoriace, majúce v sebe posolstvo. Tajne som jeden rozmrvil v dlani, ale takto to nejde. Aj to chápeš? Tak potom… prečo? To je otázka Boha. Prečo? Prečo? Prečo? Ktorú on kladie mne. V zápase o zmysle bytia nad lúkou. Bola by aj bezo mňa, ale so mnou je viac lúkou pred Bohom. Snáď som to nemal radšej prezradiť. Mal som uchovať tajomstvo. Niesť ho v sebe. (Ako položiť čisté tajomstvo, keď preň nie je čisté miesto. Ostane buď na lúke… alebo vo mne. A možno… a možno v Tebe.) Čo ak vám zakopú klavír, majstre? Smútite za Brahmsom, nerobte to. Myslím – áno – tretiu symfóniu. Poco Allegretto.
Keď hrdina roztiahne ruky na zelenej tráve, režisér nakomponuje záber na motýľa ako sa bije v okne dakedy domu. Nie domu, veže. Onakvejšej v Babylone. Nesmie to mať zmysel. Ja viem. Tak dobre. Aj Brahms to tak pochopil. Prečo? Prečo teda nie aj ja.
Každý kvet je čisté bytie ako letiaci tón. V každom kvete presne vidno čisté bytie Boha. Nahmataj ho, dotkni sa. A tvár sa prirodzene.
Lúka mi hovorí, musíš si zobrať. Musíš. Niečo musíš. Čo musím? Lepšie je ju vidieť, tak je krajšia. Viete? Áno. Ja viem. Každý kvet je rovnako vežou, Mariposou ako aj priepasťou. Ja nemôžem viac dýchať ako dýcham. Ja už nič nemôžem povedať. Všetko som utajil a všetko hovorím.
+